Myslím si, že s čistým svedomím môžem povedať, že Ľubľana je, hneď po Prahe, druhé najkrajšie hlavné mesto v Európe.
Ľubľana je hlavné mesto Slovinska ležiace zhruba uprostred tejto krajiny. Je to relatívne malé mesto s históriou siahajúcou až do staroveku a s veľmi malebným centrom. Mesto vraj založil grécky hrdina Iason a jeho druhovia, plaviaci sa na lodi Argo. Iason mal priniesť od mocného kráľa Aiéta z ďalekej Kolchidy zlaté baranie rúno. Na spiatočnej ceste šli Argonauti po rieke Ľubľanica a v oblasti, kde dnes leží Ľubľana premohol Iason príšeru, ktorá sa stala akýmsi symbolom tohto mesta - Zmajček - ľubľanský drak. Povesť ďalej hovorí, že Iason pomenoval toto miesto Emona podľa svojej vlasti Thesálie (v tom čase nazývanej Emónia) a založil tu prvú osadu. Založenie skutočného mesta Ľubľana prišlo pravdepodobne okolo roku 50 pred Kristom, keď rímska armáda prenikla na Balkán. Bol to najprv vojenský tábor na území bývalej ilýrskej a keltskej osady s názvom Iulia Aemona (Emona), ktorý neskôr, v roku 34 pred Kristom dostal mestské práva. Prvá písomná správa o Ľubľane je z roku 1144, keď sa prvýkrát spomína ako mesto medzi hradom a riekou Ľubľanicou, sídlo tirolských grófov. Od roku 1335 až do roku 1918 bola pod vládou habsburskej ríše ako hlavné mesto oblasti Kransk.
Nedá sa povedať, že by bolo staré mesto Ľubľana rozprestierajúce sa na oboch brehoch riečky Ľubľanica veľké, ale je príjemne ucelené a na jednej kope. Dračí most, centrálne trhovisko, Plečnikové arkády, socha Adama a Evy od Jakova Brdara, Plečnikovo Trojmostie, Prešernov trg, Františkánsky kostol Zvestovania, ktorého autorom bol Francesco Robba, Ľubľanská univerzita na ktorej pracovali Max Fabiani a Jan Vladimír Hrásky, Univerzitná knižnica a opäť pán architekt Plečnik, busta Napoleóna, socha a tragický príbeh Ivana Hribara, Šuštarski most, Stari trg, Mestni trg, Robbova fontána budova radnice, Ljubljanska katedrála sv. Mikuláša, Bábkové divadlo, Peglezen -čiže Plečniková žehlička, lanovka na hrad a hrad samotný, s neskutočným výhľadom na toto krásne malebné mesto a tak ďalej a tak ďalej. Všetko to, vám ukáže a porozpráva každý sprievodca (po slovinsky vodnik). Ale stopu, ktorú som objavil ja, ostatní určite nepoznajú.
Od roku 2016 je v Ľubľane ulica Gradiška. Nachádza sa len kúsok od Dračieho mosta na ulici Zaloška cesta, tam kde sa začína areál univerzity a oproti nemu sú budovy fakultnej nemocnice Ljubljana. Ulica odbočuje doprava kolmo na cestu Zaloška a kopíruje budovou neurologickej kliniky, končiac na nábreží Šuštar. Dostala svoje meno v roku, keď si mesto pripomenulo 240. výročie narodenia doktora Matevža Gradiška. A kto že to bol?
Matevž Faust Gradišek bol lekár a priekopník homeopatie v Slovinsku. Matevž (Matúš) sa narodil v roku 1776 v Hornom Gameljne. Pochádzal z chudobnej rodiny, bol chorľavý a jeho detstvo nebolo jednoduché. Bol však veľmi inteligentný. S podporou miestneho farára sa rýchlo naučil čítať a už ako osemročný si zarábal tak, že učil čítať iné deti. Vo veku dvanástich rokov ho jeho otec poslal ako učňa do Ľubľany, aby sa vyučil za tkáča. Po dvoch rokoch v meste sa ale zhoršil jeho zdravotný stav a skončil v nemocnici Milosrdných bratov. Svätý Ján z Boha založil rehoľu Milosrdných bratov v španielskom meste Granada. Granátové jablko korunované krížom symbolizuje poslanie milosrdných bratov byť nablízku a prinášať pomoc a nádej chorým a tým, čo pomoc hľadajú. Verejná nemocnica Milosrdných bratov v Ľubľane bola založená v roku 1786 a až do zemetrasenia v roku 1895 stála jej budova v ulici Ajdovščina, pár krokov od dnešného Prešernovho námestia. Na Matúša urobili Milosrdní bratia veľký dojem a tak začal premýšľať o rehoľnom živote. Bol prijatý do rádu v roku 1797, keď začal svoj noviciát vo Viedni. V kláštorných nemocniciach získavali bratia lekárske vedomosti prostredníctvom praktickej práce a najtalentovanejší dostali možnosť študovať medicínu. V roku 1800 sa Matúš vrátil do Ľubľany, kde slávnostne zložil sľuby a prijal meno Faust. V roku 1803 odišiel brat Faust do Valtíc (Feldsberg) na Morave a v kláštore milosrdných bratov začal študovať anatómiu a medicínsku vedu. Medzi jeho učiteľov vo Valticiach patril renomovaný nórsky lekár a botanik Adam Boccius. Faust bol pracovitý študent a dosiahol rýchly pokrok. Po dvoch rokoch zložil všetky skúšky a pokračoval v štúdiu v Prahe, najprv ako externý doktorand, potom ako doktorand na plný úväzok na Karlovej univerzite. Ihneď po skončení štúdia sa vrátil do Ľubľany, do nemocnice Milosrdných bratov, kde pôsobil od roku 1806 do roku 1811- posledné tri roky ako hlavný lekár a vedúci nemocnice. Počas tejto doby upevnil finančné postavenie nemocnice, predstavil nový spôsob jej riadenia a založil takzvanú školu lekárov pri verejnej nemocnici (fakultu). Tá začala fungovať 25. júna 1808 a dostala špeciálny cisársky certifikát. Vyučovala sa tam praktická časť lekársko-chirurgických štúdií. Vznešené myšlienky však zabrzdila Francúzka okupácia. V roku 1809, po príchode Napoleóna do Ľubľany nasledovalo založenie ilýrskych provincií, ktoré existovali do roku 1813. Dňa 15. októbra 1811 francúzsky správny úrad formálne rozpustil Rád milosrdných bratov a daroval mestu kompletnú nemocnicu.
Po týchto udalostiach bol Gradišek nútený opustiť nemocnicu, aj mesto. Našiel útočisko ako domáci lekár u bohatého veľkoobchodníka Mattea Castagneta v Terste. V rokoch 1813-14 založil s jeho podporou v Terste malú súkromnú nemocnicu. Práve v týchto rokoch, len tri roky od prvého vydania Organonu, sa intenzívne začal zaoberať homeopatiou a okamžite začal žať úspechy, čo mu prinieslo príval pacientov z celého regiónu. Pri tom sa samozrejme dostal do sporu s lekármi v oficiálnych nemocniciach Mal však podporu vďačných pacientov, miestnej vyššej vrstvy, aj šľachty. Keď v oblasti vypukla epidémia cholery, Gradišek a jeho asistenti boli pri liečbe homeopatiou veľmi úspešní. Z 220 liečených pacientov zomrelo iba päť. Jeho popularita rýchlo rástla. Uvádza sa, že do roku 1821 Gradiškovu nemocnicu v Terste navštívilo až desaťtisíc pacientov.
Matevž Faust Gradišek zostal v Terste do roku 1823, keď oficiálne odišiel na dôchodok. Nasledujúci rok kúpil opustenú parcelu pod Šmarnou gorou, v časti Šmartno - Pušava (dnes časť Ľubľany). Postavil tam kaplnku a usadlosť, ktorú ľudia čoskoro začali volať Faustulanum. Pustovník, alebo doktor Faust, ako Gradišeka prezývali miestni, sa vo svojej pustovni až do svojej smrti v roku 1837 venoval liečeniu len pomocou homeopatie. Prichádzali za ním ľudia z celej krajiny. Jeho umenie využívali tak grófovia z Hohenwartu, Auerspergu, Lichtenbergu, či Adelsbergu, ako aj obyčajní ľudia, ktorých Faust liečil bez nároku na odmenu.
V roku 1833 Joseph Attomyr (chorvátsky homeopat, ktorý pôsobil aj v Bratislave) napísal v listoch o homeopatii (prvý zväzok, prvé písmeno, s. 9 - 10), že Matevž Faust Gradišek bol veľmi dôležitým človekom, ktorý prispel k šíreniu homeopatie. „Býval skvelým lekárom, teraz v tichej samote, neďaleko Ľubľany, v takzvanom Faustulanum žije Eremita, úctyhodný starý muž, ktorý len ľutuje, že už nebude kvôli svojmu veku schopný zažiť úplný kolaps alopatie... “
K 210. výročiu založenia (1786 - 1996) verejnej nemocnice v Ľubľane vydalo Univerzitné klinické centrum zlatú mincu. Na jednej strane je silueta hlavnej budovy univerzitnej nemocnice a rok jej založenia, na druhej strane obraz vtedajšieho vedúceho lekára nemocnice doktora Matevča Fausta Gradiška, prvého slovinského, aj slovanského homeopata. Zaujímavé, čo všetko človek nájde pri potulkách po krásnej Ľubľane.
Mgr. Milan Trojanovský
